Keď som mal päť rokov, na prázdninách u starého otca na dedine som si porezal malíček pri čistení uhorky. Tiekla mi krv, rana ma pálila, bolelo to a ja som ručal ako tur.

Dedo mi zobral druhú, zdravú ruku, a kým babka zháňala obväz a dezinfekciu, on mi krátko a silno stlačil zdravý malíček. Začal som vrieskať, že ma bolí zase ten, na ktorý práve tlačil. Dedo len lakonicky poznamenal: „Vidíš, a ten prvý už nebolí, však?“

Všetko dobre dopadlo. Babka mi ošetrila ranu, ja som prežil. No k tej situácii som sa v myšlienkach už ako dospelý párkrát vrátil.

Ako je možné, že bolesť precestovala z pravej do ľavej ruky? Ako to, že sa bolesť oddelila od rany a ja som na chvíľu nevnímal bolesť porezaného malíčka? Ako to, že dedo vedel, ako odviesť moju pozornosť od krvácajúcej rany? A vôbec, prečo to urobil? Veľa otázok, však?

Dnes už toho viem o tomto jave od neurovedcov trochu viac, ale priblížiť sa k odpovediam na moje otázky mi pomohla až kniha britského filozofa Andyho Clarka Stroj na skúsenosti. 

Jeho predikcia v skratke hovorí: mylne si myslíme, že len prostredníctvom vnímania prichádza svet k nám. Skôr je to tak, že vnímanie vychádza aj z nášho vnútra, z našich predikcií a skúseností. Hlavná téza knihy je, že mozog vytvára skúsenosť kombináciou vlastných predikcií a zmyslových podnetov.

Nie, nie, autor netvrdí, že nemusíme zažívať reálny svet a že naša myseľ ho prebije. No tvrdí, že naše nastavenie, naša minulosť, to, ako sme naučení vnímať rôzne skúsenosti, vstupuje do nášho vnímania, a často nevidíme a necítime, čo cítime a vidíme, ale to, čo sme zvyknutí vidieť a cítiť. Ide pravdepodobne o predvídanie, ktoré sa odvíja od našej minulosti.

Poďme späť na dvor môjho starého otca spred 55 rokov. Ako sa po vyčistení rany ukázalo, rana to bola ničotná. Skôr škrabanec. Dôležitý je pre tento text širší kontext.

Štyri dni pred uhorkovou epizódou som si pri skakaní z okna letnej kuchynky na východnom Slovensku zlomil nohu. Keď mi dedo tlačil na malíček, babka hľadala ranhojičské pomôcky a ja som ručal ako tur, už som mal na nohe sadru.

Dnes sa mi zdá, že bolesť z plytkého porezania „zosilňoval“ predchádzajúci nepekný a boľavý zážitok so zlomeninou. A s celou tortúrou okolo toho. Doktor, röntgen, ponurá atmosféra v čakárni, sadra, bolesť, ľútosť z toho, že to znamená koniec naháňania sa s bratrancami.

No to ešte nie je koniec mojej úvahy. Možno si poviete: „Čo má malá ranka na prste spoločné s dneškom?“ Pomôžem si citátom z knihy Stroj na skúsenosti.

„Náš životný štýl formuje očakávania, ktoré vznášame na svet, a to už na úrovni vnímania. Všetko, čo robíme alebo prežívame, je prestúpené našimi očakávaniami. Jedným z dôsledkov toho je, že nikdy nevidíme jednoducho to, čo ‚skutočne je‘, zbavené vlastných očakávaní alebo izolované od našich minulých skúseností. Namiesto toho je všetka ľudská skúsenosť sčasti fantómom – produktom hlboko zakorenených a z minulosti vyvierajúcich predpovedí. Zakúšať svet bez očakávania a predpovedí možno rovnako málo, ako surfovať bez vĺn,“ tvrdí autor knihy Andy Clark.