Bol som raz s kamarátom, slovenským absolventom jednej z amerických prestížnych univerzít, na obhliadke nových priestorov pre jeho budúcu kliniku.

Bolo to v bývalej účtovnej firme, ktorá po sebe zanechala ako výzdobu vo vstupe obrovský reliéf s rozmermi približne tri krát deväť metrov.

Išlo o abstraktnú kompozíciu rastu a dynamiky. Ťahala sa cez dve steny a bola vytvorená z množstva bielych trojuholníkových plôch a ostrých uhlov, ktoré u mňa možno práve preto vytvorili expresívny a zároveň chladný dojem odlomeného kusa ľadovca.

V mojom ponímaní dosť silné dielo na vstup do firmy. No ako sa vraví – proti gustu žiaden dišputát. No nie to som chcel.

Po obhliadke sme sedeli u spomínaného kamaráta doma a jeho zaujímal môj pocit z videného. Mal som posúdiť, či tie priestory sú vhodné na jeho zámery.

„Áno, len ten ľadovec by som vyhodil,“ vravím. „Aký ľadovec?“ čuduje sa môj kamarát. „No ten vo vstupe na stene. Veľký ako slon. Nevidel si?“ odpovedám. Jeho prekvapená odpoveď: „Nie, nič som si nevšimol.“ 

Niekedy vidíme to, čo očakávame, že uvidíme. A nie to, čo je tam v skutočnosti. Zvláštne, čo? Naše predchádzajúce skúsenosti, zážitky a presvedčenia môžu ovplyvniť to, ako vnútorne spracujeme a zinterpretujeme vizuálne informácie. Pokiaľ si dobre pamätám z múdrych kníh, až 85 percent informácií prijímame zrakom. 

Ak teda máme silné očakávania, môžeme prehliadnuť veci, ktoré im nezodpovedajú. Koľko takýchto strát, o ktorých ani nevieme, máme za sebou? V konečnom dôsledku je „nevšímanie si“ vecí, na ktoré sa pozeráme, fascinujúcim príkladom obmedzení a zároveň efektivity nášho mozgu.

Ukazuje, že vidieť neznamená vždy vnímať a že naša pozornosť zohráva kľúčovú úlohu v tom, čo si uvedomíme, zapamätáme a s čím vlastne ďalej pracujeme. Ako výtvarníka ma tento jav fascinuje.

Možno aj preto sme dnes svedkami neskutočne silného súboja o našu pozornosť. Všetci, čo dnes niečo vyrábajú, pečú, prevádzkujú, ponúkajú, tvoria (áno, i umelci), ale aj influenceri, všetci sa nás snažia niečím zaujať, pretože sa zdá, že pozornosť je po „čas je drahý“ druhá najdrahšia komodita.

Príbeh o obrovskom, no prehliadnutom reliéfe v tvare ľadovca výborne ilustruje, ako naša pozornosť a očakávania filtrujú realitu.

Zatiaľ čo jeden si detailne všíma výrazné umelecké dielo, druhý, zameraný na praktické aspekty priestoru pre kliniku, ho úplne ignoruje. Tento paradox poukazuje na fascinujúce obmedzenia, ale aj efektivitu nášho fungovania.

V prípade ľadovca môj kamarát nehľadal umelecké diela, ale skôr funkčnosť a potenciál priestoru na medicínske účely. Jeho selektívna pozornosť mu tak vymazala z vnímania niečo, čo bolo zase pre mňa výrazne viditeľné.

Vidieť teda neznamená vždy vnímať a práve tu vstupuje do hry kľúčová rola pozornosti. Príbeh o neviditeľnom kuse ľadu má však pre mňa hlbší presah do dnešnej doby.

Sme svedkami neutíchajúceho a hlučného boja o našu pozornosť, pretože bez nej je ťažké dosiahnuť akýkoľvek cieľ.

Rozpoznanie, že naše vnímanie je selektívne a ovplyvnené mnohými faktormi, nám môže pomôcť lepšie pochopiť nielen samých seba, ale aj dynamiku moderného sveta. Uvedomenie si hodnoty pozornosti je kľúčové pre kohokoľvek, kto chce v informačne preplnenom dnešku uspieť.

Môjho kamaráta prekvapilo, že si nevšimol taký kus ľadu, uvaril mi kávu a reč sa zvrtla na stratégiu, ako zaujať pozornosť budúcich klientov kliniky.