Umenie nie je len estetický doplnok našich životov či dekorácia pre reprezentačné priestory firiem. Ide o vitálnu súčasť našej identity.

Krajina s bohatou a živou kultúrnou scénou je atraktívnejšia pre talentovaných ľudí, pre ktorých nie sú dôležité len peniaze, ale aj kvalita života a inšpiratívne prostredie.

Investície do umenia tak nie sú len filantropia, ale strategický krok v budovaní prosperujúcej a atraktívnej krajiny.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, či ekonomický úspech Slovenska v posledných dekádach sprevádza aj rovnako dynamický rozvoj našej kultúrnej identity? Či cítime pulzujúce srdce kultúry, jeho nehmotnú esenciu, ktorá nami hýbe nielen v tabuľkách HDP?

Skutočný pokrok spoločnosti presahuje ekonomické ukazovatele a je podľa pohľadu na naše blízke aj vzdialenejšie okolie hlboko prepojený s jej kultúrnou vitalitou, v ktorej umenie zohráva nezastupiteľnú úlohu.

Ak tento vzťah zanedbáme, hrozí, že náš úspech bude stáť na hlinených nohách. A myslím, že sa to deje. Nie dnes, nie minulý rok. Zanedbávanie vzťahu ku kultúre sa nám deje celé dekády.

Môj obľúbený slovenský maliar Miloš Alexander Bazovský sa už v 30. rokoch minulého storočia v časopise Elán nechal v článku Andreja Mráza počuť: „Inteligencia umenie nekupuje, lebo žije v chudobe. Sú však i boháči medzi nami, no im je všetko cudzie a vzdialené, čo robia umelci. Desiatky našich boháčov sa veľmi povýšene izolujú od nášho kultúrneho života a jeho potrieb“.

Umelec pritom otvorene pripomína, že „ani verejné korporácie a štát nemajú dosť porozumenia pre umelcov, hoci ich požiadavky sú skromné“. 

Žiaľ, táto kritika má ozvenu aj v súčasnosti. Nízka návštevnosť galérií a vernisáží, kde sa stretávajú stále tí istí nadšenci, je len jeden z mnohých symptómov.

Napriek našej snahe o ekonomický rast, vzťah k výtvarnému umeniu akoby stále stagnoval. Sme krajina, kde v hlavnom meste nie je múzeum súčasného umenia. Sme jediná krajina v Európskej únii, kde v hlavnom meste nie je inštitúcia formátu Kunsthalle. 

Chápem, poviete si: „Neporovnávajme sa s Európou.“ Slovenský hrubý domáci produkt predstavuje len 0,7 percenta z celkového HDP EÚ a naša veľkosť v štvorcových kilometroch činí len približne 1,2 percenta zo spoločenstva.

Pozrime sa teda na Estónsko, krajinu s podobnou historickou skúsenosťou oslobodenia spod sovietskej nadvlády. S hrubým domácim produktom, ktoré predstavuje len 0,2 percenta celkového HDP EÚ, a rozlohou 1,1 percenta z územia.

Napriek tomu sa Estónsko stalo lídrom v zavádzaní digitálnej revolúcie vo verejnej správe a tento progres potiahol so sebou mnohé oblasti. Aj umenie.

Po rozpade Sovietskeho zväzu čelilo Estónsko podobným výzvam v budovaní trhovej ekonomiky a v reštrukturalizácii kultúrnej sféry ako Slovensko. Aj tam existovala potreba prechodu od štátneho patronátu k trhovému prostrediu v umení.

Ako sa to rozbehlo v Estónsku? Aktívna štátna podpora kultúry bola priorita, s investíciami do kultúrnych inštitúcií a programov. Dôraz sa kládol na kvalitné vzdelávanie, ktoré vychovalo talentovaných umelcov a kurátorov.

Vznikla dynamická sieť súkromných galérií a nezávislých priestorov, ktoré aktívne prezentovali a predávali súčasné umenie. Estónski umelci a galérie sa zapájali do medzinárodných projektov, čím zvyšovali viditeľnosť tamojšej tvorby na globálnej scéne.

Postupne sa formovala domáca zberateľská komunita, ktorá začala investovať do národného umenia. A napokon, Estónsko využilo svoju expertízu v digitálnych technológiách na propagáciu a predaj online.

Hoci má Estónsko svoje špecifiká, jeho príklad jasne ukazuje, že s aktívnou štátnou podporou, investíciami do vzdelania, budovaním infraštruktúry a medzinárodnou spoluprácou sa aj v krajine s podobnou východiskovou pozíciou môže trh s umením úspešne rozvíjať a prispievať k celkovej kultúrnej vitalite.

Ignorovanie umenia a jeho potenciálu vedie k stagnácii nielen kultúrnej identity, ale aj inovačného ducha našej spoločnosti.

Príklad Estónska nám ukazuje, že aktívna a systematická podpora umenia nám môže priniesť hmatateľné výsledky. Štát sme my. My musíme chcieť, aby súčasťou našej identity bola podpora kultúry.